Život Prešova
online
online
Bohumil Hrabal, autor Příliš hlučnej samoty, sa narodil pred 105 rokmi
28.03.2019 Celý región
Brno/Bratislava
28. marca (TASR) - Od narodenia jedného z najvýznamnejších českých
spisovateľov 20. storočia Bohumila Hrabala uplynie vo štvrtok 28. marca
105 rokov.
Hrabalove najvýznamnejšie prózy ako Ostře sledované vlaky, Postřižiny, Příliš hlučná samota, Něžný barbar či Obsluhoval jsem anglického krále boli úspešne sfilmované a poznajú ich aj slovenskí čitatelia a diváci.
Básne, poviedky, novely a romány Bohumila Hrabala sú prezentáciou hovorového jazyka a obyčajného človeka ako nepatetického hrdinu. Vytvoril postavu tzv. pábitela - jednoduchého človeka, ktorý sa však nekonvenčným nazeraním na svet vymyká zo svojho okolia a žije v akejsi hlučnej samote. Hrabalovi pábitelia si domýšľajú a skresľujú realitu, nachádzajú krásu aj v tých najvšednejších veciach a udalostiach ľudského života.
Bohumil Hrabal sa narodil 28. marca 1914 v Brne, ale detstvo prežil v mestečkách Polná a Nymburk, kde v roku 1935 zmaturoval na reálnom gymnáziu. Pestrý život nymburského pivovaru, živelný strýko Pepin (Josef Hrabal, brat Hrabalovho adoptívneho otca Francina) a jeho nekonečný vodopád príbehov boli prvé zdroje inšpirácie budúceho spisovateľa. Hrabalovo štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej (UK) v Prahe predčasne ukončilo uzavretie českých vysokých škôl nemeckou okupačnou správou v roku 1939. Na živobytie si preto zarábal ako úradník a robotník či výpravca na železnici.
Po druhej svetovej vojne síce dokončil štúdium práva, ale nikdy sa mu nevenoval. Od študentských čias bola totiž Hrabalovou vášňou literatúra. Predtým ako sa jej začal od roku 1963 profesionálne venovať, pracoval ako obchodný cestujúci, robotník v kladnianskych oceliarňach, ale aj ako balič papiera v zberných surovinách, alebo tiež ako kulisár v pražskom Divadle S. K. Neumanna. Všetky tieto povojnové zamestnania sa stali druhým veľkým zdrojom inšpirácie nielen jeho próz, ale aj básní.
Prvé Hrabalove básne vyšli knižne v zbierke s názvom Ztracená ulička, ale v dôsledku komunistického februárového prevratu z roku 1948 bol celý náklad zlikvidovaný. Verše písané pred a krátko po druhej svetovej vojne ovplyvnené poetizmom a surrealizmom tak vyšli až v roku 1991 v zbierkach Básnění a Židovský svícen. V roku 1956 v prílohe časopisu Zprávy Spolku českých bibliofilů boli publikované Hrabalove Hovory lidí a niekoľko ďalších poviedok.
Prvého knižného vydania sa originálne poviedky Bohumila Hrabala dočkali až v roku 1963, kedy mu vo veku 49 rokov vyšiel poviedkový súbor s názvom Perličky na dně. Značný pozitívny čitateľský ohlas knihy urýchlil vydávanie aj ďalších diel ako Pábitelé (1964), či Taneční hodiny pro starší a pokročilé (1964), v ktorých v jednej dlhej vete strýko Pepin prerozprával svoje životné a milostné skúsenosti.
V roku 1965 vyšla Hrabalova novela Ostře sledované vlaky, ktorú do filmovej podoby spracoval Jiří Menzel a snímka bola v roku 1968 ocenená Oscarom. V hlavnej úlohe sa predstavil český spevák Václav Neckář.
Aj nasledujúcu Hrabalovu prozaickú knihu Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet (1965) sfilmoval v roku 1969 Jiří Menzel. Vznikla snímka Skřívaci na niti a v hlavnej úlohe sa opäť predstavil Václav Neckář spolu s Vlastimilom Brodským, Leošom Suchařípom či Evženom Jegorovom, ktorí stvárnili "buržoázne živly" preradené do priemyselnej výroby. Film sa kvôli komunistickej cenzúre ocitol na 20 rokov v trezore.
Po okupácii bývalého Československa vojskami Varšavskej zmluvy a nasledujúcom období normalizácie nesmel Bohumil Hrabal určitý čas publikovať. Písať však neprestal a zo 70. rokov 20. storočia pochádzajú ďalšie významné diela ako román Obsluhoval jsem anglického krále zobrazujúci vzostup a pád pražského čašníka a hoteliera na pozadí spoločensko-politických zmien prvej polovice 20. storočia, ale aj prózy Postřižiny (1976), Krasosmutnění (1979) a Harlekýnovy miliony (1981). Prvé dve diela sa opäť dočkali úspešného filmového spracovania, ktorého sa ujal Hrabalov dvorný režisér Jiří Menzel. Práve Postřižiny (1980) s Jiřím Schmitzerom a Magdou Vášáryovou v hlavných úlohách zachytávajú svet Hrabalovho detstva. Menzel v roku 1983 nakrútil na základe Hrabolových poviedok aj ďalší divácky obľúbený film Slavnosti sněženek.
Z tohto obdobia pochádza aj Hrabalova novela Něžný barbar, ktorá je jeho intímnou spomienkou na nekonformného českého výtvarníka Vladimíra Boudníka. V roku 1989 previedol prózu do rovnomennej filmovej podoby Petr Koliha a Boudníka stvárnil Bolek Polívka.
V 70. rokoch minulého storočia napísal Bohumil Hrabal aj svoju najznámejšiu prózu Příliš hlučná samota, ktorú svetová kritika zaradila medzi 20 najvýraznejších literárnych počinov 20. storočia. Aj táto Hrabalova próza sa stala predlohou k filmu Příliš hlučná samota režisérky Věry Caisovej. Hlavnú postavu baliča papiera v zberných surovinách, pábitela Hanťu, stvárnil svetoznámy francúzsky herec Philippe Noiret.
Bohumil Hrabal zomrel 3. februára 1997 po páde z okna pražskej nemocnice Na Bulovce. Úmrtie spisovateľa sprevádzali dohady, podľa oficiálnej správy išlo o nešťastnú nehodu pri kŕmení holubov.
Hrabalove najvýznamnejšie prózy ako Ostře sledované vlaky, Postřižiny, Příliš hlučná samota, Něžný barbar či Obsluhoval jsem anglického krále boli úspešne sfilmované a poznajú ich aj slovenskí čitatelia a diváci.
Básne, poviedky, novely a romány Bohumila Hrabala sú prezentáciou hovorového jazyka a obyčajného človeka ako nepatetického hrdinu. Vytvoril postavu tzv. pábitela - jednoduchého človeka, ktorý sa však nekonvenčným nazeraním na svet vymyká zo svojho okolia a žije v akejsi hlučnej samote. Hrabalovi pábitelia si domýšľajú a skresľujú realitu, nachádzajú krásu aj v tých najvšednejších veciach a udalostiach ľudského života.
Bohumil Hrabal sa narodil 28. marca 1914 v Brne, ale detstvo prežil v mestečkách Polná a Nymburk, kde v roku 1935 zmaturoval na reálnom gymnáziu. Pestrý život nymburského pivovaru, živelný strýko Pepin (Josef Hrabal, brat Hrabalovho adoptívneho otca Francina) a jeho nekonečný vodopád príbehov boli prvé zdroje inšpirácie budúceho spisovateľa. Hrabalovo štúdium na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej (UK) v Prahe predčasne ukončilo uzavretie českých vysokých škôl nemeckou okupačnou správou v roku 1939. Na živobytie si preto zarábal ako úradník a robotník či výpravca na železnici.
Po druhej svetovej vojne síce dokončil štúdium práva, ale nikdy sa mu nevenoval. Od študentských čias bola totiž Hrabalovou vášňou literatúra. Predtým ako sa jej začal od roku 1963 profesionálne venovať, pracoval ako obchodný cestujúci, robotník v kladnianskych oceliarňach, ale aj ako balič papiera v zberných surovinách, alebo tiež ako kulisár v pražskom Divadle S. K. Neumanna. Všetky tieto povojnové zamestnania sa stali druhým veľkým zdrojom inšpirácie nielen jeho próz, ale aj básní.
Prvé Hrabalove básne vyšli knižne v zbierke s názvom Ztracená ulička, ale v dôsledku komunistického februárového prevratu z roku 1948 bol celý náklad zlikvidovaný. Verše písané pred a krátko po druhej svetovej vojne ovplyvnené poetizmom a surrealizmom tak vyšli až v roku 1991 v zbierkach Básnění a Židovský svícen. V roku 1956 v prílohe časopisu Zprávy Spolku českých bibliofilů boli publikované Hrabalove Hovory lidí a niekoľko ďalších poviedok.
Prvého knižného vydania sa originálne poviedky Bohumila Hrabala dočkali až v roku 1963, kedy mu vo veku 49 rokov vyšiel poviedkový súbor s názvom Perličky na dně. Značný pozitívny čitateľský ohlas knihy urýchlil vydávanie aj ďalších diel ako Pábitelé (1964), či Taneční hodiny pro starší a pokročilé (1964), v ktorých v jednej dlhej vete strýko Pepin prerozprával svoje životné a milostné skúsenosti.
V roku 1965 vyšla Hrabalova novela Ostře sledované vlaky, ktorú do filmovej podoby spracoval Jiří Menzel a snímka bola v roku 1968 ocenená Oscarom. V hlavnej úlohe sa predstavil český spevák Václav Neckář.
Aj nasledujúcu Hrabalovu prozaickú knihu Inzerát na dům, ve kterém už nechci bydlet (1965) sfilmoval v roku 1969 Jiří Menzel. Vznikla snímka Skřívaci na niti a v hlavnej úlohe sa opäť predstavil Václav Neckář spolu s Vlastimilom Brodským, Leošom Suchařípom či Evženom Jegorovom, ktorí stvárnili "buržoázne živly" preradené do priemyselnej výroby. Film sa kvôli komunistickej cenzúre ocitol na 20 rokov v trezore.
Po okupácii bývalého Československa vojskami Varšavskej zmluvy a nasledujúcom období normalizácie nesmel Bohumil Hrabal určitý čas publikovať. Písať však neprestal a zo 70. rokov 20. storočia pochádzajú ďalšie významné diela ako román Obsluhoval jsem anglického krále zobrazujúci vzostup a pád pražského čašníka a hoteliera na pozadí spoločensko-politických zmien prvej polovice 20. storočia, ale aj prózy Postřižiny (1976), Krasosmutnění (1979) a Harlekýnovy miliony (1981). Prvé dve diela sa opäť dočkali úspešného filmového spracovania, ktorého sa ujal Hrabalov dvorný režisér Jiří Menzel. Práve Postřižiny (1980) s Jiřím Schmitzerom a Magdou Vášáryovou v hlavných úlohách zachytávajú svet Hrabalovho detstva. Menzel v roku 1983 nakrútil na základe Hrabolových poviedok aj ďalší divácky obľúbený film Slavnosti sněženek.
Z tohto obdobia pochádza aj Hrabalova novela Něžný barbar, ktorá je jeho intímnou spomienkou na nekonformného českého výtvarníka Vladimíra Boudníka. V roku 1989 previedol prózu do rovnomennej filmovej podoby Petr Koliha a Boudníka stvárnil Bolek Polívka.
V 70. rokoch minulého storočia napísal Bohumil Hrabal aj svoju najznámejšiu prózu Příliš hlučná samota, ktorú svetová kritika zaradila medzi 20 najvýraznejších literárnych počinov 20. storočia. Aj táto Hrabalova próza sa stala predlohou k filmu Příliš hlučná samota režisérky Věry Caisovej. Hlavnú postavu baliča papiera v zberných surovinách, pábitela Hanťu, stvárnil svetoznámy francúzsky herec Philippe Noiret.
Bohumil Hrabal zomrel 3. februára 1997 po páde z okna pražskej nemocnice Na Bulovce. Úmrtie spisovateľa sprevádzali dohady, podľa oficiálnej správy išlo o nešťastnú nehodu pri kŕmení holubov.
www.ZIVOTPO.sk
